« Predchádzajúca 1 2 3 4 Ďalšia »
2. deň: Grossglockner, passo Falzarego, passo Pordoi, Lago di Garda, 350 km Otváram oči a z okna vidím opäť iba oblaky. Zaborím hlavu pod vankúš, nechcem to ani vidieť. Vyhodiť toľko peňazí, a potom moknúť celú dovolenku v daždi. Tie predpovede snáď robia cukrári. Pri raňajkách sa s nami chvíľu rozpráva pani domáca, vraj dnes bude na Grossglockneri pekné počasie. Celý čas je k nám veľmi milá, ale teraz si z nás buď robí srandu, alebo musím zdokonaliť svoju nemčinu. Vychádzame k motorkám a zdá sa, že teta mala pravdu. Vykúka slniečko a vlieva mi novú energiu, začínam sa tešiť. Za chvíľku sme na mýtnici pod Grossglocknerom, platíme 36 EUR a vyrážame smerom k zasneženým vrcholom hôr. Stojíme na každom odpočívadle a fotíme úplne všetko. Chvíľu dokonca ideme rovnakým tempom ako cyklisti, raz obehnú oni nás a potom my ich. Uvedomujeme si, že by sme mali zrýchliť a stojíme už len na každom druhom. Asfalt je suchý, slniečko príjemne hreje, počasie sa úplne zmenilo. Popri ceste je ešte sneh, veľa snehu, ešte som sa nevozila na snehu, je to super zážitok. Zastavujeme na veľkom parkovisku, pod Edelweisspitze. Počasie ako na pohľadnici, krása. Vystupujeme aj na horné parkovisko po dláždenej ceste. Mám z nej zlý pocit, ale keď som už tu, tak sa tam predsa vyšplhám. Po krátkej prestávke pokračujeme ďalej, začína fúkať chladný vietor a ja objavujem také prieduchy na čižmách, o ktorých som ani netušila, že mám. Prechádzame niekoľkými tunelmi a vychádzame na južnej strane. Je tu o poznanie teplejšie, takmer žiadne oblaky a aj snehu je tu menej. Na kruhovom objazde máme na výber dve cesty – biela tabuľa Lienz, a zelená tabuľa Grossglockner. “Ale na Grossglockneri sme predsa boli pred chvíľou, to bude nejaká zelená turistická značka“, myslím si a vyberám sa na Lienz. Zastavuje ma Ivko, aby sme šli za zelenou tabuľou, vraj tam idú všetci. Myslím si o tom svoje, ale pre pokoj v rodine ho nasledujem. Za chvíľu zisťujem, že naozaj mierime na Grossglockner, a že to parkovisko predtým bol iný kopec – Edelweisspitze. Tak to by bola iná hanba, precestovať celé Rakúsko kvôli jednému kopcu, a nakoniec tam ani neprísť. Príroda je tu nádherná, je tu práve jar a kvitnú kvety, sem tam malý vankúš snehu. Na chvíľu sa nám ukázali aj svište. Úplne zabúdam na všetky povinnosti, aj na čas. Cítim sa tu skvele, tak pokojne a kľudne, veľmi pekné miesto. Ivko dokonca odmieta odísť, ale keď si uvedomíme, že máme pred sebou ešte 300 km, tak sa pomaly chystáme na odchod a dávame zbohom čarovnému rakúskemu kopcu. Za krátko sme na talianskych hraniciach, neskutočne ma bolia väzy. Mám pocit, že mi do nich niekto pichá ihly a poriadne sa v tom vyžíva. Za tie týždne nejazdenia som si odvykla od posedu GSX-Rky a začína ma z toho bolieť aj hlava. Talianske passá Falzarego a Pordoi prechádzam už viac-menej len z povinnosti. Čas uteká veľmi rýchlo a my máme do cieľa ešte príliš veľa kilometrov. Teraz už viem, že sme si nadelili príliš dlhú trasu a talianske Dolomity sme si vôbec nevychutnali. Myslím, že by sme sa sem mali vrátiť a napraviť to. Utekáme teda ďalej, zrýchľujeme tempo, aby sme vôbec došli ešte ako-tak za vidna. Okolo 21 prichádzame do mestečka Riva del Garda, na pobreží jazera Lago di Garda. Ubytovanie sa nám darí nájsť až po 22, aj to je poriadne drahé. 30 EUR na osobu, ale je nám to už skoro jedno. Sme unavení, vonku je tma, a myšlienka na pohodlnú posteľ rozhodla. Dnes sme sa nestihli ani najesť. Jedli sme raňajky u tety a musli tyčinky z domova. V hoteli je aj reštaurácia, ale nemáme energiu tam zájsť a padáme do postele.
Diskusia k článku: Výlet na Grossglockner, Lago di GardaDiskusia k fotogalérii: Výlet na Grossglockner, Lago di Garda
Prispievať do fóra môže len registrovaný užívateľ
